Dnes - 7.8. 2013- sa mi podarilo Gabiku vytiahnuť von. Bolo to zvláštne, lebo sme spolu boli už tretí deň za sebou, čo sa nám tieto prázdniny ešte nestalo. Znova, ako aj včera sme sa stretli pri moste s tým rozdielom, že o jednej. Gabika sa dívala do vody a sledovala ryby, zatiaľ čo ja som dobehla o trochu neskôr, pretože som doma mala ešte povinnosti. Snažila som sa polapiť dych a keď sa mi to konečne podarilo pozdravila som jej a vydali sme sa, smer - Malá túra. Počas toho, kým sme šli lesom som Gabike rozprávala smiešne príhody z príbehu čo som čítala na internete. Hrozne sa pobavila. Vydali sme sa dlhšou trasou s tým, že sa nemáme kam ponáhľať. Stále sme sa mali o čom rozprávať a smiať sa.
Šli sme lesom a zahli od našej pravej trasy. Najprv sme šli podľa trasy kde beháme s učiteľom, prvý týždeň školy na telesnej. Potom sme zašli na inú cestičku. Potom sme šli už len podľa inštinktu a zmyslu pre dobrodružstvo. Šli sme cestičkami hore, potom dole. Pri železničnej stanici sme sa rozhodli, že pôjdeme k modrému mostu, ktorý ide cez rieku z ulice Pod Švabľovkou a lesom. Nakoniec sme tam došli, ale náš zmysel nám vravel, aby sme šli ťažšou cestou aj keď to nebolo potrebné, lebo o kúsoček ďalej by sme zišli pekne pri ceste. Prešli sme krovím a strmším kopčekom a zišli dole.
Chvíľu sme sa kochali pohľadom na rieku a krásne kamene a potom si odýchli a napili sa vody. Strávili sme tam asi dvadsať minút, ale potom sme sa pekne vydali späť do lesa. Vyšli sme niekde až hore, kde sme zle zabočili. Mali sme ísť dole no my sme sa vybrali hornou cestou a tak sme sa dostali inam. Ale ako ja vravím s omylu vzíde niečo veľké a mala som pravdu. Našla som krásne stromy. Neboli tak husto posadené. A koruny stromu tvorili krásnu bránu. Cez vrchné stromy presvitali lúče slnka, ktoré dopadali na jeden strom s krásnou olivovou kôrou. Bolo to ako z rozprávky. Ďalej boli dva tenké kmene, ktoré sa vyššie spájali a vytvorili X. Bolo to úžasné. Cítila som sa ako v rozprávke. Prešli sme s Gabikou pod bránou a ja som si predstavovala čarovnu bránu. Urobila som pár fotiek (No na tie si budete musieť počkať) a šli sme ďalej. Chela som dojsť až na vrch. Možno by tam bolo ešte krajšie, no krátil sa nám čas a tak sme sa vrátili. Šli sme po ceste, ktorú mali urobenú chlapci na skákanie a ja som vedela, že sa cestička stretne s pri ceste. Mala som pravdu, bol to len kúsok.
Dúfam, že sa tam ešte vrátime a obajvíme svet, kde čas nemá žiadnu cenu.
Ďakujem, Gabika za tak pekne strávené popoludnie. ;)