Tento, pravdaže vymyslený, príbeh má jasnú pointu, tak nestrácajme čas a ponorte sa do víru KAMA dobrodružstiev.
***********************************************************************************************************************************************************************************
V jeden krásny, letný, slnečný deň sa Lucia rozhodla, že tento deň bude pre všetky výnimočný, že to bude KAMAdeň. Obvolala všetky dievčatá, nakoniec sa v Eminej izbe ozval telefón.
„Ahoj Ema! Neuveríš čo, mám nápad!" vykríkla Lucia.
„Zase nejaká poviedka?" opýtala sa Ema a pošúchala si unavené oči.
„Nie, počúvaj ma! Dnes je KAMAdeň. Gabika a Katka už o tom vedia, urobíme si taký malý piknik, budeme vás čakať na dolnej zastávke." Lucia vychrlila informácie na jeden nádych.
„A kedy máme s Katkou prísť?" opýtala sa Ema, aby ju Lucia znova neprerušila.
„Najbližším autobusom, myslím, že Katka hovorila niečo ako o hodinu."
„ Tak čau, ja sa musím pripraviť."
***
Ema a Katka sa stretli v autobuse, asi hodinu po tom, čo spolu Lucia a Ema telefonovali.
„Nevieš čo chce Lucia robiť?" opýtala sa Katka a pozrela sa na Emu.
„Ja nie, ale Gabika určite áno." povedala Ema a štuchla do Katky. Na zastávke stáli Lucia a Gabika s batohmi.
Katka a Ema vystúpili z autobusu a pozdravili sa s dievčatami.
„Tak, čo máš na pláne?" opýtala sa Katka. Všetky štyri šli smerom ku lesu.
„Ako viete, dnes máme malý piknik a KAMAdeň, tak by sme vám s Gabikou chceli ukázať to miesto, kde sme spolu boli v lete." Všetky sa spolu pobrali smerom do lesa.
Chvíľku sa túlali po zanámych cestičkách, ale neskôr na čele s Luciou zabočili hlbšie do lesa.
„Si si istá, že ideme správne?" opýtala sa Ema, lebo už asi päť minút Lucia nevedela vybrať smer.
„Samozrejme, len mi to tu nič nepripomína, Gabika poď sem!" povedala Lucia a ukázala na miesto vedľa nej.
„Lucia, tu sme určite neboli," povedala Gabika
„Nevadí, otočíme sa, poďte ešte stále máme čas." Ešte asi pol hodiny sa túlali lesom, keď Katka povedala: „nemôžme sa na to vykašľať ja už som unavená."
„Ja tiež, ukážeš nám to inokedy," povedala Ema a pozrela na Gabiku.
„No dobre, ale musíme nájsť dobré miesto na piknik," vyhlásila Lucia a pobrala sa po cestičke ktorou prišli. Ešte dlho sa túlali lesom, keď napokon prišli k do hustej spleti rastlín a stromov. Húšťavou sa snažili prebojovať, lebo za ňou videli svetlo.
„Určite tam bude ideálne miesto!" skríkla Lucia, ktorá chcela aby tento deň dopadol najlepšie ako sa dalo. KamaSkupinka sa snažila prebojovať kríkmi a plaziacimi sa rastlinami. Skúšali miesto obísť, ale žiadna ďalšia cesta tam nebola, skúšali rastliny rozdeliť, ale rastlinná stena sa im len smiala.
„Skúsme spoluprácu," navrhla Katka. KAMArátky skúsili spoluprácu, rastlinnou stenou sa prebojovali a čakalo ich prekvapenie, jazero. Uprostred lesa, v ničom bolo krásne, zdalo sa, že nedotknuté jazero.
„Ako sa tam dostaneme?" opýtala sa Gabika a ukázala prstom na miesto, ktoré bolo ako stvorené na deň strávený piknikom s kamarátkami. Bol to veľký ostrov na jazere, ktorý sa vznášal na čistučkej vode. Zo sna ich vytrhla Katkina veta: „Tam je malá loďka, myslím, že by sme mohli jazero prečlnkovať!" skríkla a bežala k člnu. Všetky už boli v člne, keď sa vyskytol menší problém.
„Moment, vie niekto veslovať?" opýtala sa Ema a obzerala sa po dievčatách.
„Asi sa budememusieť naučiť," povedala Lucia a schytila veslo.
„Kľudne to môžme nazvať športový deň, nie KAMAdeň," fučala Ema, ktorá usilovne veslovala.
„Ak chceš navštíviť raj, musíš sa snažiť," odpovedala Lucia a zabrala, bohužiaľ až príliš, veslo vyletelo nad vodu a rútilo sa na čln, všetky sa natlačili na jednu stranu.
„Ááááááááá!" ozvalo sa štvorhlasne, čln sa prevrátil a Ema, Lucia, Katka a Gabika sa prevrátili do vlažnej vody. Boli len dva metre od brehu ostrova, poriadne zaplávali a o minútu už dychčali na brehu
„Fuj, tá voda je studená!" klepala sa Gabika a sadla si.
„Čo budeme robiť, veď sme všetky mokré!" starala sa Katka.
„Máme predsa piknikové deky." Lucia sa so záchranou dňa nevzdala, Lucia sa nikdy nevzdáva. Každá si netiahla deku a na jednej sedeli a jedli všetko, čo mali Gabika a Lucia v batohoch, keď už slnko zachádzalo za les, Katka povedala, že je pol tretej, že by sa mali chystať na odchod. Pobalili sa, obrátili čln, ktorý napokon pristal na brehu a nasadli doňho. Vo veslovaní mali už cvik a tak im to šlo ľahko, ani raz sa neprevrátili a na breh došli dez zranení.
„Mali by sme si pohnúť!" povedala Katka a pridala na rýchlosti. Za malú chvíľku už dorazili k rastlinnej stene, ktorá sa zdala byť neprekonateľná tak, ako minule.
„Kadiaľ sme prišli?" opýtala sa Gabika a bezradne pozerala na rastliny.
„Myslím, že to bolo tu," odpovedala Lucia a ukázala smerom na malý otvor v húštine. Katka nečakala na ostatné a vnikla do útrob lesíka.
„Ááááááááááááu!" ozvalo sa lesom. Ema si totiž poranila ruku.
„Si v pohode?" ozývalo sa ďalšiu minútu.
„Áno, som v poriadku nič mi nie je," hovorila Ema na každú otázku. Opatrne sa pozrela na svoju ruku, mala tam len malú trhlinu. Ani si nevšimli ako, ale zrazu už boli von zo spleti tŕňov a popínavých rastlín.
„Dúfam, že sa sem ešte vrátime," povedala Gabika a usmiala sa
„A nezabudneme cestu," dodala Lucia. Všetky sa naraz otočili, aby ešte naposledy videli posledné kúsky KAMAdňa, čakalo ich obrovské prekvapenie. Cesta, rastlinná stena, všetko bolo preč, zostalo to len v ich spomienkach...navždy.